História resuscitácie a resuscitačných setov

Snaha o záchranu ľudského života sa vyvíja kontinuálne s našou spoločnosťou. Ľudia už stovky rokov hľadajú spôsoby, ako postupovať v kritických situáciách a zachrániť tak ľudský život.

Už prvé pokusy o záchranu umierajúcich boli zamerané na obnovu dýchania a navrátenie správnej funkcie srdca. Väčšinou išlo o manipuláciu s ramenami a hrudníkom postihnutej osoby. Manuálna manipulácia srdca na zvieratách bola prvýkrát popísaná už v 17. storočí.

Resuscitačné súpravy sa používajú už stáročia, od počiatkov medicíny. Prvé resuscitačné súpravy vznikli koncom 18. storočia a používali sa na oživovanie pacientov, ktorí prestali dýchať. Pretože už v prvej polovici 18. storočia lekári pochopili, že kľúčom k záchrane človeka, ktorý sa dusí je zpriechodnenie dýchacích ciest. Podoba resuscitačných setov sa samozrejme líšila od dnešných.

Na začiatku 20. storočia už boli známe metódy priamej a nepriamej masáže srdca. Širšia lekárska verejnosť v tomto období začala uznávať a presadzovať umelú ventiláciu vo forme dýchania z úst do úst.

Neskôr v tomto období došlo k spojeniu dýchania z úst do úst a vonkajšej masáže srdca. Išlo o predpoklad, že na udržanie okysličenia cirkulujúcej krvi je potrebná aktívna ventilácia pľúc. Tento postup definoval v 20 storočí americký profesor Peter Safar. Základom metódy bolo, aby pacient mal voľné dýchacie cesty, dýchal a mal navrátenú správnu funkciu krvného obehu. Tak boli položené základy dnešnej metódy KPR (kardiopulmonálna resuscitácia). Metóda Petra Safara bola po prelome storočí upravená do takmer dnešnej podoby. Konečná podoba KPR bola zavedená a zjednodušená v roku 2005.